Človek sa vždy snaží nájsť v inom to dobré

foto: Braňo Konečný

V inscenácii Mordorys stvárňuje Vladena Škorvagová koncentrovane postavu ženy, ktorá sa ocitá v strede záhadných udalostí a morálnych dilem. Herečka z Divadla Andreja Bagara v Nitre hovorí
o tom, ako sa vyrovnávala s náročným textom, aký vzťah má k reálnym historickým postavám, ktoré ju sprevádzajú už niekoľko sezón, aj o tom, prečo ju láka zahrať si po čase niečo ľahšie.

celý rozhovor si môžete prečítať alebo vypočuť tu.

Energia chýba, ak má človek pocit, že to nemá zmysel

foto: Stanley Sobkuliak

Divadlo Ludus predstavilo na festivale svoju inscenáciu Starec a more, ktorá spracováva Hemingwayovu slávnu novelu patriacu do povinného čítania. Po predstavení tejto technicky prepracovanej a čarovne meditatívnej inscenácie som mala možnosť porozprávať sa o nej a o tom, ako vznikala, s tvorcami Milanom Kozánkom, Janom Lepšíkom a Ivanom Martinkom.

celý rozhovor si môžete prečítať alebo vypočuť tu.

3… 2… 1…!

Čo sa vás za dobu festivalu najviac dotklo?

To, že funguje. Ťažko povedať, ktorý z tých dvadsiatich ročníkov bol môj obľúbený – vždy ten posledný, logicky. Samozrejme, že zostávajú spomienkové, archeologické detaily, výnimočné veci a stretnutia s ľuďmi, ale najdôležitejší je ten, ktorý robíme teraz. Je to totiž vstup do perspektívy.

Čo prajete Dotykom a spojeniam do budúcnosti?

Aby pokračoval. Aby sa darili všetky veci a aby celý tento úžasný komplex, lebo ono je to na slovenské pomery naozaj veľký a unikátny komplex, pokračoval. Je to na dlhšiu debatu, pretože festival má niekoľko zmyslov – z hľadiska kumštu, teatrológie, ľudských stretnutí a z hľadiska slovenského kumštu vôbec.

Jozef Ciller, scénograf a kostýmový výtvarník

Čo sa vás za dobu fungovania tohto festivalu najviac dotklo?

Nemám obľúbený ročník, pretože všetky roky, keď sa mi podarilo byť v Martine, považujem za nesmierne príjemný zážitok a v podstate aj za zázrak, že sa festival podarilo udržať v kvalite
a atraktívnosti. V júni tu je naozaj celé Slovensko, celé slovenské divadelníctvo, a to je fantastický pocit.

Čo prajete Dotkom a spojeniam do budúcnosti?

Gratulujem k dvadsiatke a blahoželám do ďalších rokov. Poviem aj organizačne – dobré vedenie a šťastnú ruku pri výbere inscenácií a aby tu bolo stabilné prostredie aj vrátane financií, aj keď to sa už o slovenskej kultúre úplne povedať nedá. Dúfam však, že sa to nejakým spôsobom zlepší, pretože to je potom záruka toho, že festival bude mať svojich verných divákov.

Darina Kárová, kultúrna manažérka, riaditeľka festivalu Divadelná Nitra

Čo sa ťa za fungovanie festivalu najviac dotklo?

Dotýka sa ma každá jedna inscenácia, ktorú si stihnem počas festivalu pozrieť, každý koncert, tanec vo mne zanecháva stopu, prežívam všetko, čo vidím a cítim, a v danej chvíli som veľmi hrdá, že som tohto celého súčasťou.

Čo praješ Dotykom a spojeniam do budúcnosti?

Určite spokojných divákov, nezabudnuteľné emócie, tvorivých ľudí, odvahu tvoriť a nech je vždy miestom, kde sa ľudia cítia dobre.

Iveta Ollerová, asistentka riaditeľa SKD Martin

hodnotenie dňa

Utorkový festivalový deň je za nami!
Doobedné predstavenie Cez okraj Bratislavského bábkového divadla otvorilo tému prekračovania hraníc s cieľom nájsť a definovať vlastné ja. Inscenácia sa pokúsila poučiť, no zbytočne nenapomínať, a to nielen mládež, ktorá má prirodzenú chuť riskovať a vzopierať sa okoliu aj napriek hrozbám.
Divadlo Postav sa za seba na malom pódiu ukázalo deťom, že je dôležité hľadať to, čo nás spája a nie rozdeľuje. Aj keď sa jazvec uzavrel vo svojom tichom (sebastrednom) svete, predsa len v ňom ostala ľudskosť a zachránil otrávenú líšku. Príbeh o zvieratách s pesničkami v minimalistickom tvare môže slúžiť aj ako návod na správne riešenie problémov.
V sekcii Junior študenti tretieho ročníka VŠMU uviedli absurdnú jednoaktovku Václava Havla Vernisáž. Manželský pár hostí na „vernisáži“ svojho novoprerobeného bytu ich priateľa – disidentského spisovateľa. Stelesňujú falošnú predstavu toho, ako správne žiť, ale aj aký byt vlastniť, ako jesť či aké mať manželstvo. To všetko je len márnivosť a pozlátko, ktoré sú v konečnom dôsledku len obranným mechanizmom voči strachu z podvolenia sa a z vlastnej zbytočnosti. Komorná inscenácia Divadla Lab je esteticky aj obsahovo výrazným dielom o (ne)schopnosti človeka zachovať si svoju tvár.
V hlavnom programe sa stretli inscenácie vychádzajúce z literárnych predlôh.
V prípade inscenácie Mordorys z Divadla Andreja Bagara v Nitre tvrocovia sprítomnili esenciu eko-trilerovej detektívky aj mystický rámec niekoľkých záhadných úmrtí. Jednou z možností je, že sa z obetí stávajú vrahovia a bežný život naštrbí pomsta tých, ktorí sa nedokážu brániť večným poľovačkám či týraniu. V takmer trojhodinovom relatívne klasickom činohernom tvare vyniká výkon Vladeny Škorvagovej v hlavnej postave Janiny Duszejkovej.
Večer patril tvorcom Janovi Lepšíkovi, Ivanovi Martinkovi a Milanovi Kozánkovi a ich inscenácii Starec a more, ktorú uviedli v Divadle Ludus. V tomto prípade ide o veľmi meditatívnu až kontemplatívnu inscenáciu, kde putujeme so starcom nielen na mori, ale celkovo životom, našimi spomienkami, asociáciami, skúškami aj bojmi. Tvorcovia doslova sprítomňujú esenciu poetických epických pasáží zo svetoznámej novelovej predlohy.

redakcia

otázka dňa

Ako sa pri inscenovaní vyrovnávate s prozaickosťou literárnej predlohy?

Martina Mašlárová (dramaturgička): S procesom adaptácie mám veľmi čerstvú skúsenosť, keďže sme v Divadle Jána Palárika robili Krasznahorkaiovu Melanchóliu vzdoru. Podobne ako v prípade predlohy Olgy Tokarczuk Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď, ktorú sme uviedli ako Mordorys, aj tento proces bol veľkou výzvou. Obaja autori majú veľmi špecifický jazyk. Keď si tieto diela človek číta a môže si uvedomovať všetky nuansy a krásu vety, určite je jeho zážitok bohatší ako v divadle. Tam je to reprezentované v nejakej skratke, zredukované. Keď chceme pretaviť do inscenácie epickú šírku, treba predlohu dramaturgicky upraviť a aj tak sa to odrazí na dĺžke inscenácie. Zároveň si myslím, že súčasné divadlo a divák sa dokážu vyrovnať s tým, že nie všetko musí byť dramatická situácia, diať sa priamo, a že tam môže figurovať aj rozprávač, ktorý pomáha s posúvaním deja. Myslím si, že to netreba brať ako záťaž, ale že to môže byť súčasťou krásy inscenácie a dramatizácie.

Michal Belej (dramatik, režisér): Pre mňa je to teraz čerstvá skúsenosť. Prednedávnom sme premiérovali Diptych samoty, ktorý vychádza z viac-menej literárnych textov. Literárny text a divadelný text sú pre mňa dve odlišné veci. Najväčšou výzvou bolo zbaviť sa popisnosti a skôr ísť
k esencii. Pri Starcovi a mori bolo zaujímavé sledovať, že v istej časti vynechali text a išli na to cez abstrakciu a tiež mi prišlo zaujímavé, keď nastal akoby spoiler, že vyzradili pointu na konci. Myslím si, že divadlo sa nemusí urputne držať literárnych textov a byť im verné, ale že je to skôr hra, ktorú si každý môže poňať po svojom. Rozhodne si nemyslím, že by divadlo malo ísť krvopotne po literárnom texte.

Saša Sarvašová (dramaturgička): My sme upravovali pre divadlo nielen prozaický text, ale dokonca filmovú predlohu, scenár Marguerite Durasovej Hirošima, moja láska. Je to vždy veľmi zvláštne a mení sa to od prípadu k prípadu. Za najväčšiu legendu prepisov prozaických textov na dramatické považujem Danka Majlinga a veľmi si ho pre to považujem. Samozrejme, vždy pri tom treba hľadať, nielen pri prepise, ale aj pri samotnom inscenovaní, niečo, čo tú prózu nahradí. V našom prípade, povedzme pri Hirošime, to boli obraznosť a hudobnosť.

spojenie s divákmi