Ženské témy sú pre mňa prirodzenou súčasťou tvorby, a práve preto je to feministické

foto: Braňo Konečný

Inscenácia Slováci ožijú. Hymna pre 21. storočie vznikla v rámci zoskupenia Uhol_92 a je divadelných triptychom, v ktorom sa prepájajú rôzne súčasné umelecké prístupy a skúmajú témy národnej identity, symbolov a vlastenectva. V rozhovore s kurátorkou tohto projektu, režisérkou Alžbetou Vrzgulou sme sa rozprávali o feministickom prístupe v tvorbe, prepájaní súkromného s verejným a o tom, či divadlo môže meniť spôsob, akým premýšľame o svete.

celý rozhovor si môžete prečítať alebo vypočuť tu.

Ako môžem prekročiť vlastné mužstvo?

foto: Braňo Konečný

Empatia bez zbytočného pátosu, feminizmus bez klišé a Hviezdoslav bez smradu naftalínu. Režisér Lukáš Brutovský rozbíja formy, mužský pohľad aj predstavy o tom, čo všetko ešte môže byť divadlo. V rozhovore hovorí o inscenácii Empatia v Bábkovom divadle Žilina, o práci s výtvarným jazykom aj o tom, ako klasika Hájnikova žena inšpirovala súčasné divadelné dielo Jak jeleň budeš si tam chodiť.

celý rozhovor si môžete prečítať alebo vypočuť tu.

3… 2… 1…!

Čo sa vás za dobu festivalu najviac dotklo?

Ja som fascinovaná tým, ako martinské publikum, ktoré je prajné a divadelne vzdelané, dokáže inscenácie, ktoré sem prichádzajú, prijať takým spôsobom, že z nich vytiahnu to najlepšie, čo v sebe obsahujú. Aj preto rada chodím na inscenáciu, ktorú som už videla, druhýkrát do Martina, lebo viem, že ju uvidím v najlepšej forme a že v nej zaznie aj to, čo predtým z rôznych dôvodov až tak nezaznelo. Práve martinské publikum to pomáha divadelníkom vyjaviť. To je, myslím, fascinujúca vlastnosť Martina, Dotykov a spojení a atmosféry, ktorá tu je po celé roky.

Čo prajete Dotykom a spojeniam do budúcnosti?

Aby sme sa aj v budúcnosti mohli stretávať a dotýkať navzájom – aj duchovne, aj emocionálne, a teda aj fyzicky. Keď bola pandémia, tak sme nemohli. Pamätám si prvý rok po pandémii, aká to bola obrovská radosť. Tak nech trvá!

Nadežda Lindovská, teatrologička

Čo sa ťa za dobu festivalu najviac dotklo?

Dotklo sa ma strašne veľa predstavení, každý jeden príchod do Martina. Človek tu leto začína a na Scénickej žatve končí. Aj vďaka Dotykom mám taký divadelný vzťah k Martinu ako k takmer žiadnemu inému mestu na Slovensku. Pre mňa sú Dotyky, teda celé SKD Martin, dôvodom úplne jedinečného vzťahu s týmto mestom.

Čo praješ Dotykom a spojeniam do budúcnosti?

Minimálne ďalších 2000 rokov!

Miro Zwiefelhofer, divadelný kritik

Čo sa ťa za dobu festivalu najviac dotklo?

Ja som bola aj na prvom ročníku pred dvadsiatimi rokmi. Mala som vtedy šestnásť rokov a bola som na strednej škole. Bola to zároveň moja prvá brigáda, pomáhala som tu ako dobrovoľníčka. Som Martinčanka, takže s martinským divadlom som mala kontakt, ale na festivale to bolo moje prvé intenzívne stretnutie so súbormi z celého Slovenska, s viacerými podobami divadla aj osobnosťami. Práve to bola možno aj jedna z hlavných inšpirácií, že som sa rozhodla divadlo študovať na vysokej škole.

Čo praješ Dotykom a spojeniam do budúcnosti?

Viac takých stredoškolákov ako som bola ja.

Katarína Kučová, brand manažérka

hodnotenie dňa

Milé naše čitateľky, milí naši čitatelia,
festival sa pomaly chýli ku koncu, podobne ako tento žurnál.
Festivalový piatok zahájila inscenácia Bábkového divadla Žilina Empatia. Režisér Lukáš Brutovský s dramaturgom Mirom Dachom a so štyrmi hercami zo žilinského „bábkača“ na javisko preniesli niekoľko obrazov pojednávajúcich o potrebe byť pochopený a zároveň o vciťovaní sa do ľudí okolo nás. V Empatii nenájdeme príbeh, inscenácia je skôr scénickou esejou o tejto neuchopiteľnej ľudskej (a ako sa v inscenácii dozvieme aj zvieracej) schopnosti, ako aj o jej úskaliach.
V poobedňajších hodinách sme si dovolili krátkeho šlofíka, teda minimálne sme o ňom snívali spoločne s mímom Miroslavom Kasprzykom v jeho pouličnej inscenácii Klaunove sny. Po skončení predstavenia na nich čakal workshop pantomímy. Možno vďaka tomu v Martine vyrastie generácia talentovaných mímov, i keď zatiaľ to vyzerá skôr na energických, vokálne nadaných perfomerov.
Študentky Akadémie umení priniesli na festival inscenáciu Correlation, ktorá skúma súvzťažnosť celého svetového bytia. Aj drobné udalosti a problémy môžu mať preto fatálny dosah na celý ekosystém. Inscenácia je tak pripomienkou, ako človek ovplyvňuje prírodu, ktorá je darkyňou všetkého života.
Prvým piatkovým predstavením hlavného programu boli Slováci ožijú. Hymna pre 21. storočie zoskupenia Uhol_92. Ide o divadelný triptych jedného režiséra a dvoch režisérok, ktorí hľadajú nový národný symbol cez subjektívne skúmanie pamäte, popkultúrne referencie aj introspektívnu výpoveď ženy-intelektuálky, ktorá však má univerzálne presahy a dotýka sa nás všetkých – v našich občianskych bolestiach, otáznych scenároch budúcnosti či traumatizujúcich pocitoch ostať i odísť. Publikum putovalo po priestore martinského divadla (a to dvakrát) a prechádzalo od žánru lecture performance, cez stand-up alebo one man show až po voiceover nesmierne silného textu Ivany Gibovej Zapamätaj mi krajinu bez ľudí, doplnený o temné abstraktné herecké obrazy. Hoci tvorcovia zamýšľali inscenáciu pôvodne ako jednorazový happening, je skvelé, že sa projekt dostal do festivalového programu a napriek začínajúcej kolektívnej spoločenskej beznádeji priniesol azda aj svetlo nádeje, že sme v tom všetci spolu.
Pes na ceste z Činohry SND mal premiéru pred viac ako rokom a neprestáva rezonovať a ukazovať svoje kvality. Medzi ne patria silná výpoveď o krajine, slovenskom velikášstve a otázky o národnej identite. Ide o vzájomne sa obohacujúce spojenie predlohy Pavla Vilikovského a réžie Dušana Davida Pařízka v hereckom stvárnení štvorice profilových tvárí našej prvej divadelnej scény. Tvorcovia s humorom, sebairóniou aj kritickým pointovaním chýb nášho národného charakteru kladú dôraz na cyklickosť dejinných udalostí, obzvlášť v našom stredoeurópskom kontexte, spochybnenú pozíciu intelektuála vo verejnom priestore či na večné slovenské sebaporovnávanie sa so zahraničím.
Redakcia sa s vami lúči, tešíme sa na spoločné spojenia v roku 2026.
Budeme tam!

otázka dňa

Čo to znamená byť Slovákom, Slovenkou?

Miro Dacho (dramaturg): Možno to niekoho nahnevá, ale pre mňa byť Slovákom nikdy nič neznamenalo. Priznám sa, že som tomu celkom nerozumel. Zhodou okolností som Slovák, nemôžem to poprieť, narodil som sa na Slovensku, som determinovaný týmto prostredím, mám to v krvi. To ale konštatujem ako fakt. Nič to so mnou nerobí a nezmocňuje sa ma emócia, keď sa niečo týka „slováctva“, dokonca väčšinou – ale za to už môžu iní – to mám spojené s mnohým negatívnym.

Lenka Dzadíková (teatrologička): Na základnej škole som napísala úvahu, s ktorou som sa chcela zúčastniť na súťaži Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko? Moja úvaha bola zhruba o tom, že keby som bola Maďarka, tak mám rada Maďarsko, keby som bola Nemka, tak mám rada Nemecko, a keby som bola Poľka, tak mám rada Poľsko. Ale učiteľka mi povedala, že tam porotcovia také úvahy nemajú radi a text do súťaže neodoslala. Verejnosť sa tak už nikdy nedozvie, čo pre mňa znamená byť Slovenkou.

Vladislava Fekete (riaditeľka Divadelného ústavu): Ja som Slovenka na druhú, keďže pochádzam z Vojvodiny, kam sa moji pra-pra-predkovia presunuli v 18. storočí a kde je slovenčina tou jedinou možnosťou a je tam zároveň čistá a esenciálna. Pre mňa bolo vždy zaujímavé byť menšinou a keď som prišla na Slovensko, zasa som sa stala istým spôsobom príslušníčkou menšiny, pretože som prišla zo Srbska, z iného kontextu. Slovenčina je podľa mňa spôsob, akým sa človek môže vymedziť, ako sa môže prezentovať a to je úžasné. Samozrejme, hovorím o pozitívnych kontextoch tejto otázky. V súčasnej dobe je to ale vnímané aj s nacionalistickým podfarbením, a to určite nemusíme komentovať – všetci chápeme, že to neprináša nič dobré.

spojenie s divákmi