Vilikovský je ostrý, ale jeho obrovskú lásku k Slovákom je cítiť

foto: Braňo Konečný

Inscenácia Pes na ceste je jednou z najúspešnejších inscenácií posledného obdobia. O tom, ako vznikala, prečo tak silno rezonuje doma aj v zahraničí a akú úlohu má divadlo v spoločensko-politickej reflexii, sme sa rozprávali s riaditeľkou Činohry SND a dramaturgičkou inscenácie Miriam Kičiňovou.

celý rozhovor si môžete prečítať alebo vypočuť tu.

Je dôležité neprestať hľadať ideálny svet

foto: Braňo Konečný

Režisér Šimon Spišák má na Dotykoch a spojeniach hneď tri inscenácie – v stredu sme mohli vidieť Tajný lodný denník, ktorý pripravil pre SKD Martin, vo štvrtok Limonádové more, ktoré vzniklo v DJP v Trnave ako súčasť ich projektu Detská divadelná akadémia, a v sobotu odohrá Nové divadlo Baróna Prášila. Jeho réžie je možné vidieť v mnohých slovenských i českých divadlách. Bol členom skupiny Lachende Bestien, pôsobil v Divadle koňa a motora či v Teatro Tatro.

celý rozhovor si môžete prečítať alebo vypočuť tu.

3… 2… 1…!

Čo sa ťa za dobu festivalu najviac dotklo?

Na festivale som začínala ako šéfredaktorka festivalového žurnálu a dotklo sa ma a dodnes ma aj dojíma, aký úžasný tím sme vtedy mali. Boli to ľudia, ktorí sú dnes renomovaní redaktori mienkotvorných denníkov. Pre mňa bolo veľmi prínosné, že sme sa zišli ako kolektív, ktorý nebol celkom divadelný. Veľmi rada spomínam na tieto svoje začiatky.

Čo praješ Dotykom a spojeniam do budúcnosti?

Festivalu želám, aby sme sa tu zišli na päťdesiatom ročníku a aby bol stále lepší a lepší tak, ako sa mu to aj darí.

Dária F. Fehérová, teatrologička

Čo sa vás za dobu festivalu najviac dotklo?

Takých bolo viac. Spievam s Milom Kráľom už desať rokov v kapele a spolupracovali sme aj s Dankom Heribanom, takže to bol veľmi silný, ale aj smutný moment, keď sme spievali spoločné skladby na tej spomienke pred dvomi rokmi. Vždy, keď tu máme koncert, si na to spomeniem. A silným momentom je aj to, že spievam so zakladateľom celého festivalu a že nám to klape už desať rokov.

Čo prajete Dotykom a spojeniam do budúcnosti?

Určite minimálne ďalších dvadsať rokov a aby divadlo na Slovensku stále existovalo, aby nezakapalo, ale napredovalo. Prajem mu záujem ľudí o živé umenie, divadlo a spoločenské zrkadlo, ktoré im ponúkame, a aby si z neho zobrali nejaké ponaučenie.

Barbora Švidraňová, herečka, speváčka

Čo sa ťa za dobu festivalu najviac dotklo?

Mňa sa dotkli inscenácie, ktoré som videl už predtým a na festivale som ich videl druhýkrát, iným spôsobom. Vplývali na mňa inak v dôsledku spoločenských, ale aj osobných zmien. To bolo pre mňa nečakané.

Čo praješ Dotykom a spojeniam do budúcnosti?

Veľa rôznorodých a vnímavých divákov a diváčok, ktorí a ktoré majú tento festival radi a vytvárajú komunitu, ktorá vie spolu aj v tejto ťažkej dobe komunikovať.

Marek Godovič, teatrológ

hodnotenie dňa

Prehupli sme sa do druhej polovice festivalu.
Štvrtkový deň otvorila inscenácia Limonádové more, ktorú pripravili s absolventmi Detskej divadelnej akadémie trnavského DJP Šimon Spišák a Jakub Molnár. Skúmajú v nej neustále snahy o zlepšenie sveta. Herečka Dana Droppová urobila skvelú prácu ako herecká pedagogička, keďže títo stredoškoláci by mohli konkurovať nejednému profesionálnemu hercovi. Ako neprestať snívať a ako budovať lepšiu spoločnosť, keď sme nikdy žiadnu utópiu nedosiahli? Inscenácia priniesla povzbudivý odkaz: Áno, ľudia sa ešte vždy snažia vytvoriť tolerantný, otvorený a spravodlivý svet, v ktorom bude každému dobre.
Inscenácia Pekabu z Divadla Štúdio tanca rozhýbala celé hľadisko pred malým pódiom v interaktívnej hre na skrývačku premiešanej s hravými tanečnými vstupmi znázorňujúcimi zvieratá či napodobňujúcimi tie najznámejšie detské hry.
Študentská inscenácia Kathakhinta skúmala aktuálnu tému úzkosti a vyhorenia prameniacu z premrštených nárokov, ktoré na nás kladie okolie, no najmä my sami. V minimalistickom tvare s repetitívnou rytmickou choreografiou, ale aj jednoduchým podporujúcim sa až motivačným dialógom uvažovali tvorkyne o tom, ako tieto problémy zvládať. Zdá sa však, že sa im z bludného kruhu vyjsť nepodarilo.
Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava prinieslo na festival svoje zamyslenie nad mužmi a ich svetom – autorská inscenácia nesie názov Generácia Z: Zombies. Mužmi tvrdo vyslovená kritika do vlastných radov neobišla toxické správanie „silnejšieho“ pohlavia, patriarchát a jeho zodpovednosť za stav sveta. Brutálne zábery jedenia ľudského mäsa striedali hlboké osobné výpovede hercov, ktorí čerpali zo svojich osobných tráum a skúseností, pričom za výpoveďou a emóciami najsilnejší možno považovať monológ Jakuba Šveca. O tom, ako sa s týmto dedičstvom vyrovnáva nová (vraj krehká) generácia, sa diskutovalo aj dlho po skončení inscenácie. Otázkou ostáva funkčnosť explicitného zobrazenia a pomenovania problémov spôsobených práve toxickou maskulinitou či až mizogýniou.
Kontrast k mužskému svetu vytvorila ďalšia inscenácia hlavného programu Eden. Útek z raja Divadla Petra Mankoveckého. Na pozadí salónu krásy rozoberali štyri herečky intímne témy vzťahov, normalizácie, pamäte aj vnútorných azylov. Minulosť sa prelína s prítomnosťou a vzájomné paralely sú v istých momentoch až desivo familiárne. „Skúsenosť neprenesieš“ ako leitmotív inscenácie určite rezonoval, a to aj v rámci svojej experimentálnej formy – diváčky a diváci boli rozdelení na tri skupiny, z ktorých si každá odniesla o trochu iný divadelný zážitok.
Festivalový štvrtok uzavrel koncert kapely Milo Kráľ Band. Zážitok z neho bol o to silnejší, že práve Milo Kráľ je jedným zo zakladateľov festivalu a zároveň patrónom tohto ročníka.

redakcia

otázka dňa

Ako môže divadlo ovplyvniť spoločensko-politickú situáciu nad rámec reflexie?

Ján Šimko (režisér): Divadlo by nemalo iba reflektovať spoločensko-politické dianie. Divadlo by malo nastavovať nové naratívy, možno aj vízie, ako by mala spoločnosť fungovať. Ak sa toto divadlu darí, a malo by sa mu to dariť, pretože tá ambícia tu je od antických tragédií, vtedy si divadlo zaslúži, aby sa nazývalo divadlom. Punkt.

Silvia Hroncová (kultúrna manažérka, bývalá ministerka kultúry): Aj to, že divadlo reflektuje, je dôležité, pretože len vtedy je aktuálne. Vtedy, keď má inscenácia silnú výpoveď, môže ovplyvniť aj diváka. Buď môže divákovi zodpovedať nejakú otázku, ktorú si kladie, alebo bude nadšený z formy, zo žánru, a bude sa do divadla rád vracať. Vtedy môže divadlo ovplyvniť spoločnosť.

Jozef Vlk (režisér, hudobník, choreograf): Napadá mi jedna vec, a to je aforizmus veľmi politicky angažovaného brazílskeho režiséra Augusta Boala: „Divadlo je veľká zbraň. A zbraň sa nepoužíva pre zábavu.“

spojenie s divákmi